Často snívam o tej chvíli
byť nad tebou keď už spíš.
Z dverí chladný vietor kvíli,
v to čo zbadáš, neveríš.
Budem ako posol smrti
mesiac zbadáš v čepeli,
keď ruka ústa prikryje ti
nož ti hrdlo predelí.
Krv pomaly farbí plachtu
zorširuje chápadlá,
len chvíľočku a nebudeš tu
Á. Už si aj odpadla.
Bez dychu tam ležíš ďalej
akoby si ešte spala,
v tejto izbe úzkej, malej
si ťa smrtka povolala.
Kiež by som sa teba,
takto navždy zbaviť mohol,
no aj uvoľniť sa treba
tak som si trošku dopomohol.
Prejde ešte veľa času
kým sa ťa konečne zbavím.
Ale treba dočkať klasu
tak to v bare oslavím.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára